Martina Polohová, Kristina Kostyshyna

 

 

Priznávam, mali sme zmiešané pocity. Mysľou nám prúdili rôzne otázky. „Prečo by mal kapitán opustiť loď ako prvý, keď hrozí nebezpečenstvo?“ „Prečo by Boh niečo také od neho chcel?“ „Ako nahradíme finančnú stratu, ktorá sa vytvorí tým, že nebudeme môcť jednu chatu dlhodobo prenajímať?“ 

Okrem toho, asi ako pre väčšinu z nás, aj pre nás bolo ťažké predstaviť si, že by k vojne naozaj došlo. Keď sme sa však za to modlili, vedeli sme, že im nemôžeme povedať „nie“.

Odvtedy prešli štyri mesiace. To, čo sa udialo počas nich, dáva príchodu Andryjovej rodiny zmysel, ktorý sme v tom čase mohli ťažko tušiť.

Andryjova dcéra Kristina našla silu porozprávať nám o tom, ako to celé prežívala ona.

 

 

Kristina, povedz nám najprv niečo o sebe. Koľko máš rokov a ako si žila pred príchodom na Slovensko?

Mám 25 rokov a pochádzam z Irpiňa. Pracovala som ako administrátorka pre developerskú firmu. Mojou úlohou bolo zabezpečovať prenájmy priestorov. Okrem toho som veľa slúžila v kresťanskom zbore. Mala som na starosti mediálnu službu a robila som aj v kaviarni a v sociálnej oblasti. 

Ako ste sa dostali k nám na Slovensko? 

Prišli sme sem koncom januára. Otec to vymyslel ako dovolenku. Pozval nás sem, aby sme oslávili výročie svadby rodičov. Ale skutočný zámer bol iný. K otcovi Boh už nejaký čas predtým hovoril a zjavoval mu, že bude vojna. Povedal nám, že na modlitbách prežíva, že Boh chce, aby sme prišli na Slovensko, lebo tu má počas vojny s nami plán. Nedokázali sme mu uveriť. Nikto z nás. Boli sme tu tri týždne a otec dúfal, že mu uveríme a zostaneme tu. Ale my všetci sme mali doma povinnosti a nevedeli sme si predstaviť len tak tu zostať. Asi 14. februára sme sa vrátili domov.

Nakoniec ste sa však vrátili na Slovensko aj tak skôr, ako sa vojna začala. Prečo? 

No, bolo to tak, že keď som bola už zas v práci, stalo sa niečo, čo ma veľmi vyrušilo. Vieš, mojimi zákazníkmi boli ľudia z vyššej spoločnosti, napríklad rodiny zahraničných veľvyslancov, ktorí za nimi prišli na nejaký čas na Ukrajinu, a podobne. 

Raz som išla skontrolovať byt, v ktorom boli ubytovaní hostia. Už tam nemal nikto byť, preto som bola prekvapená, keď som tam stretla muža. Opýtal sa ma, ako sa volám, a sám sa predstavil. Povedal mi, že je veľvyslancom Poľska na Ukrajine, a hneď na to sa ma opýtal, či mám možnosť odísť za hranice. Prekvapene som mu povedala, že som sa práve vrátila zo Slovenska. Na to mi povedal: „Ak máte možnosť, čím skôr odíďte, lebo bude vojna.“

Zostala som v šoku. Všetko vyzeralo tak, ako každý deň. Absolútne som si nevedela predstaviť, že by sa v našej krajine začala vojna. 

Nebolo to však všetko. Keď som prišla domov, zavolal nám môj brat Iľja, ktorý bol práve v povinnom vojenskom výcviku. „Mama, ocko, začína sa vojna! Neviem, kedy presne vypukne, ale bude. Povedali nám to tu.“

Pamätám sa, ako obaja rodičia zbledli. Dlho sme sedeli a rozprávali sa, čo teraz – čo s mojou najstaršou sestrou a s jej deťmi, čo s deduškom a s ďalšími. Nevedeli sme si to predstaviť. Keď sme si to začali pripúšťať, mysleli sme si, že možno nastane nejaká revolúcia, niečo na deň, dva...

V ten večer ste sa teda ako rodina zhodli, že odchádzate na Slovensko?

Áno. Hneď ďalší deň som šla do zboru a povedala som, že odchádzam. Môj pastor nechápal. „Prečo?“ pýtal sa ma. „Lebo sa začína vojna,“ povedala som mu. Ale on mi neveril. „Kto ti povedal, že bude vojna?“ pýtal sa ma. Keď som mu povedala, že to ockovi zjavil Boh, pokúšal sa mi vysvetliť, že to nemusí byť isté, a ak, tak že to nemusí znamenať, že mám odisť aj ja. Vtedy som mu povedala, že otec chce, aby sme šli s ním, a ja, kým nemám manžela, som pod jeho autoritou a chcem mu byť poslušná.

Ako to brali ostatní? Tvoji priatelia zo spoločenstva?

Ani oni mi neverili. Mám najlepšiu kamarátku, teraz je tu so mnou. Volá sa Líza. Keď som jej povedala, že odchádzame, lebo bude vojna, opýtala sa ma, či mi šibe. No ja som už nejako vedela, že k otcovi hovoril Svätý Duch. Vieš, bolo to ťažké, pretože my sme verili, že Svätý Duch hovoril cez prorokov z Biblie, ale nečakali sme, že to bude robiť cez dnešných ľudí, a už vôbec nie takých, ktorých dobre poznáme. ☺

Kedy ste sa vrátili na Slovensko?

Prišli sme cez víkend pred vojnou. Znovu len rodičia, ja, Arťom a Mark. Boli sme teda zase na ranči v Kráľovej Lehote a čakali sme, čo sa bude diať. Ale nedialo sa vôbec nič.

Pamätám sa na to. Sledovali sme situáciu spolu s vami. Boli ste dosť zmätení, však?

Áno. Mark má 16 rokov a potreboval chodiť do školy. Bolo to celé postavené na hlavu. Mama sa nakoniec 22. februára rozhodla, že aspoň ona a Mark pôjdu späť. Odviezli sme ich do Užhorodu na vlak a odtiaľ išli k mojej sestre do Chmelnickij. My s otcom a Arťomom sme sa vrátili späť do Lehoty. 

A o dva dni bolo všetko inak.

Áno. Bolo to strašné. 

24. februára v noci, o 3:00 mi začal zvoniť telefón.. Volala mi Líza, moja kamarátka. „Haló?“ zdvihla som a Líza začala kričať: „Kristina, Kristina, vojna! Je vojna!“ V pozadí som počula sirény a Líza sa ma pýtala, či môžu ísť do nášho domu do pivnice. Oni totiž bývali v byte a nemali sa kde schovať. 

Zbehla som dolu schodmi a vyplašená som budila otca: „Ocko, začala sa vojna!“ 

Ocko rýchlo zavolal mame, ale ona o ničom nevedela. „Kdeže,“ vravela, „žiadna vojna tu nie je.“ No ešte kým spolu telefonovali, začula sirény. Chytila ju panika. „Čo teraz, Andryj? Čo ideme robiť?“ pýtala sa otca do telefónu.

Rýchlo sme začali plánovať, ako im všetkým pomôcť ujsť.

Spomínam si, ako ste v to ráno prišli všetci traja na ranné modlitby. Boli ste bledí. My sme už tiež vedeli, čo sa stalo.  

Áno. Dnes viem, že som prežila šok. Nedokázala som sa modliť, celý deň som len čítala správy. Až na druhý deň som sa začala pýtať Boha, ako môžem pomôcť mojej Ukrajine. 

Potom za mnou prišiel otec a povedal, že mu budem pomáhať rozmiestňovať utekajúcich Ukrajincov po Európe. Ja som mu však povedala „nie“, lebo pomáhať ľuďom, ktorí sú v strašnom strese, keď som bola sama v strese, som si nevedela predstaviť. 

Nakoniec si však túto službu prijala, že?

Áno. Keď otec za mnou prišiel druhýkrát, povedal mi, že to sám nedokáže a že potrebuje moju pomoc. Vtedy som pocítila, že ku mne nehovorí ocko, ale Svätý Duch. Zobrala som do ruky počítač, odišla som do budovy Life TV a začala som tam pracovať. 

Aké to bolo?

Moje telefónne číslo mali ľudia po celej Ukrajine. Volali mi rôzni ľudia. Niektorí sa chceli len poradiť, kam ísť po prekročení hranice. Ale niektorí boli v panike. Najhorší bol pre mňa jeden telefonát. Zdvihla som a ako vždy, opýtala som sa: „Prosím? Ako vám môžem pomôcť?“ Z druhej strany sa mi zrazu ozvalo: „Pomoc, pomoc, pomoc!“ V diaľke som počula krik detí a streľbu. Vôbec som nevedela, čo robiť. V telefóne bol krik a streľba, a potom sa spojenie prerušilo. 

Volala som opakovane na to číslo, ale nikto mi už nezdvihol. Neviem, čo sa s tými ľuďmi stalo. Odvtedy neprešiel ani jeden deň, aby som na to číslo nezavolala. Stále dúfam, že zdvihnú a povedia „Haló?“

Musel to byť strašne ťažký moment. 

Od tohto momentu som začala vracať. Už od začiatku vojny som nedokázala jesť, ale teraz som  začala vracať čokoľvek som zjedla. Ale skúšala som ďalej pomáhať. Mojou úlohou bolo, aby sa ľudia mohli dostať cez hranicu. Potom som ich ďalej navigovala, kam majú ísť, kde sú ľudia, ktorí im pomôžu.

Ako si vedela, kam môžu ísť? Odkiaľ ste získali informácie o miestach, na ktorých ľudí z Ukrajiny uchýlia?

Najprv z centier MPK. Spolupracovali sme s MPK po celej Európe. Potom sme už získavali ďalšie kontakty cez cirkev aj jednotlivcov.

U nás v Kráľovej Lehote bolo doteraz ubytovaných už viac ako 200 ľudí z Ukrajiny, však? Nebolo to však od začiatku samozrejmé, že sem bude môcť toľko ľudí prísť. Pre MPK to znamenalo zrušiť všetky aktivity, objednané tábory, akcie, všetko, čo zabezpečuje nevyhnutný príjem. 

Presne tak. Pamätám sa, ako sme v ten deň, keď vypukla vojna, čakali, čo povie Vlasťo. Vedeli sme, že sem môže prísť moja rodina. Ale čo ďalší ľudia? Naši susedia, priatelia a ďalší...  Ešte v ten istý deň ste si dali stretnutie. Asi si vieš predstaviť, aké to bolo pre nás silné, keď ste nám povedali, že celé centrum sa stáva útočiskom pre ľudí z Ukrajiny. 

Veľmi som sa tešila, že budeme môcť našim ľuďom dať bezpečie v takom krásnom prostredí. Ale aj som sa bála. Nevedela som, v akom stave prídu, či ich budem môcť objať... Keď prišli, v ich očiach bol strach a prázdnota. Mojou prvou službou na ranči bolo objímanie ľudí. 

Veľmi skoro sa však tvoja služba ešte rozšírila, však? Pre nás, Slovákov, si bola obrovskou pomocou.

Netušila som, že sa stanem koordinátorkou služby Ukrajincom na ranči. Ale nejako sa to stalo. Ja a môj ocko sme boli akoby medzi Slovákmi a Ukrajincami, pomáhali sme im porozumieť si, nastaviť nejaké pravidlá, aby sme tú obrovskú výzvu vedeli zvládnuť.

S tvojím otcom sme hovorili po anglicky, ale s tebou nám nezostávalo nič iné, len hovoriť slovensky a ty si hovorila rusky alebo ukrajinsky. Napriek tomu si nám od začiatku rozumela a aj my sme rozumeli tebe. Dodnes to nevieme celkom vysvetliť, ale bolo to tak. Vnímaš to tak, že si pre toto obdobie dostala špeciálnu milosť?

Áno, stále to tak hovorím. Bolo to akoby zázrakom. Najprv som nerozumela, ale potom som si začala rozumieť s Nikol (zamestnankyňa MPK). Veľmi sme sa skamarátili, a to mi pomohlo zbúrať neviditeľnú stenu medzi Slovákmi a mnou, ktorú tvorila hlavne jazyková bariéra. Postupne som zistila, že sa viem rozprávať so Slovákmi aj o komplikovanejších veciach, a to bolo kľúčové na to, aby som svoju rolu zvládla. 

Popri inej práci si trávila dosť času aj s deťmi, však? Všimla som si, že vtedy si bola veselšia. Pomáhala ti služba deťom?  

Dodávala mi energiu. S deťmi som sa vedela aj smiať, ale aj otvoriť to, čo som mala tendenciu potlačiť. Každý večer sa modlíme za Ukrajinu. Ja som viedla osobitné modlitby s deťmi. Detské modlitby sú veľmi úprimné. Keď sme sa modlili prvýkrát, opýtala som sa detí, za čo sa budeme modliť. Väčší povedali, že za Ukrajinu, za mier, za vojakov... A malinké deti začali hovoriť, že za psíkov, mačičky, zajace a iné zvieratká, ktoré zostali doma. Deti pri modlitbe plakali, chápali, že sa doma deje niečo zlé.  

Jeden večer som im dala za úlohu nakresliť akékoľvek obrázky. Nakreslili, čo videli. Tanky, krv, bomby, vlajky Ukrajiny a písali texty ako „modlím sa za Ukrajinu“, „chcem ísť domov“, „chcem ísť k ockovi“... Malý Iľjuška nakreslil do stredu papiera tank, na jednu stranu od tanku ocka, a na druhú stranu mamku, jeho sestru a seba. Plakala som.

Vidíš teraz, po niekoľkých týždňoch až mesiacoch zmenu? Utíšili sa trošku deti a ich mamičky? 

Áno. Vaše prijatie prinášalo pocity bezpečia. Deti sa začali cítiť ako v tábore. Bolo to pre nás nepochopiteľné, ako Slováci otvárali svoje srdcia. Každý deň ľudia nosili potraviny, oblečenie, drogériu, hračky a iné veci a slovenskí MPKáči to koordinovali. Pochopili sme, že Boh nás neopustil. Prišli sme sem, a boli sme na nule. Ale ani na jeden deň sme na tej nule nezostali. Niektoré deti nemali toľko hračiek alebo dobrôt ani doma na Ukrajine.

A ako vnímaš život na ranči teraz?

Deti sa postupne začali učiť. Vy z MPK ste nám pomohli nastaviť im online vzdelávanie. Pán doktor Finďo nám daroval počítače a tablety, aby sa všetky deti mohli vzdelávať.

Doktor Finďo a jeho dcéra Ľubka (majitelia kliniky Novamed v Banskej Bystrici) darovali do MPK aj veľké množstvo liekov a veľmi nám pomohli pri koordinácii zdravotnej starostlivosti. Ako vnímaš túto pomoc?

Ani neviem, ako vyjadriť vďačnosť. Ľudia mali rôzne psychosomatické problémy. Tí, ktorí boli chorí už na Ukrajine, mali zrazu zhoršený stav, napríklad vysoký krvný tlak. Niektorí súrne potrebovali lieky, ktoré dlhodobo užívali. A ďalší potrebovali pomoc, lebo ich telo reagovalo na traumy, ktoré prežívali.

Som veľmi vďačná za ľudí, ktorí tomu rozumeli, a pomohli nám. Ja sama som veľa vracala. Za dva týždne som schudla 8 kg. Ty si bola so mnou na pohotovosti, urobili mi vyšetrenia, ale všetko bolo v poriadku. Keď ste mi potom s Dr. Finďom povedali, že to bude v dôsledku traumy, veľmi som sa bránila. 

U nás je hanba mať psychické problémy. Je to, akoby som bola blázon. Nebola som schopná vziať si liek na upokojenie. Na druhej strane som si večer povedala, že ak je to psychické, musím to prekonať. Na druhý deň som začala trochu jesť a poprosila som Albínku, aby sa za mňa modlila. Albínka mi veľmi pomohla a ako sa utíšila moja duša, utíšilo sa aj telo a ja som prestala vracať.

Pamätám si veľmi dobre na to obdobie. Každý deň prichádzali noví ľudia. Ženy boli väčšinu dňa na mobiloch, sledovali správy. Irpiň, mesto, odkiaľ pochádza väčšina z vás, bolo bombardované. Každý deň sa niekto dozvedel, že jeho dom už nestojí, jeho reštaurácia, firma... Do toho ženy každú chvíľu telefonovali so svojimi manželmi a synmi a uisťovali sa, či žijú. Ak im dlhšie nezdvíhali, chytali novú paniku.

Bolo to strašne ťažké. Pamätám sa, ako ste vy, skupinka Slovákov, už boli vyčerpaní zo služby. Potrebovali sme zapojiť ženy do práce, aby žili aj niečím iným ako správami z Ukrajiny, a tiež, aby ste to vy a aj ja a môj otec zvládli.

Modlili sme sa, aby nám Boh poslal Ukrajincov schopných viesť niektoré služby. A stalo sa. Prišli dievčatá, ktoré prebrali koordináciu ľudí po Európe. Prišli ľudia, ktorí si vzali na starosť programy pre deti. Prišli kuchárky aj ženy, ktoré si vzali na starosť upratovanie. Boh nám takto pomohol vytvoriť komunitu Slovákov a Ukrajincov. 

Okrem práce máme aj spoločný duchovný program. Ako vnímaš túto službu? 

Je to veľké požehnanie. Každú stredu a nedeľu mávame bohoslužby. Boh nám našiel aj prekladateľku. Vďaka nej môžeme všetci rozumieť Božiemu Slovu. Ľudia začali pociťovať utíšenie. Sú tu ľudia, ktorí vôbec nepoznali Boha, a teraz ho milujú. Videla som, ako sa ľudia každý deň viac usmievajú. Stále viac sme cítili, že sme v Božích rukách. Sme tu teraz ako jedna veľká rodina. 

Ste teda radi, že ste práve tu? Na malom Slovensku, na okraji malej dediny pri malom meste?

Raz som sa pýtala Boha, prečo sme práve tu. Prečo nie v USA alebo niekde inde, ale tu. Pri modlitbe ku mne Boh prehovoril tak, že mi pripomenul meno - Kráľova Lehota. Zrazu ma oslovilo slovo „kráľova“. Potom sa mi pred očami vytvoril obraz. Videla som krásne hory, ktoré sú okolo ranča, akoby to bola kráľovská koruna. Zrazu som pochopila, že sme v korune nášho Kráľa.

To je krásny obraz. Vieš, že slovo „lehota“ znamená miesto na oddych? Kráľove lehoty boli miesta, kam si chodievali kráľovské rodiny oddýchnuť.

Nevedela som to, ale presne tak to cítim. Myslím, že to mi ten obraz hovorí. Od tej chvíle viem, že sme na Jeho mieste, že nás sem náš Kráľ pozval, aby sme sa schovali a oddýchli si od všetkej hrôzy.

Takže sa vám tu páči?

Niektorí Ukrajinci povedali, že sa cítia, akoby prišli do neba. My doma nemáme také hory. A deti tu majú ihrisko, obrovský areál, a to už nehovorím o mini ZOO, kde sa môžu hrať so zvieratkami. Nikdy by ich ani nenapadlo, že sa budú môcť hrať so pštrosmi. ☺ 

Chcela by si povedať niečo na záver?

Áno. Chcela by som sa poďakovať všetkým Slovákom, že prijímajú našich ľudí s takým otvoreným srdcom. A chcem vás poprosiť aj o prepáčenie, ak sme vás zranili, lebo viem, že medzi Ukrajincami sú vďační aj menej vďační ľudia. A teraz sú všetci traumatizovaní, a aj preto sú mnohí nervózni a pôsobia nevďačne. 

V našich srdciach zostane Slovensko navždy krajinou vzácnych ľudí, ktorí nám pomohli, keď sme boli na dne. Modlíme sa, aby vás Boh za všetko mnohonásobne požehnal. Veľmi vám ďakujeme.

 

Rozprávali sa: Martina Polohová a Kristina Kostyshyna

Spracovala: Martina Polohová